od juliena 13.3.2006 21:24
No u nás je to tak. Že ja som mačkomil, otec nemá vzťah k zvieratám, hoci keď ho poprosím ochotne ma odvezie k zverolekárovi na prehliadku, sestra je viac orientovaná na budovanie kariéry, hoci mačky má rada, s mamou si pred 8 rokmi zaobstarali už druhého psíka - foxteriéra. Sestra (20) je zvyknutá, že jej mačky (teraz už len Félix) spávajú v noci na posteli (lebo sa menej mece ako ja, hoci u mňa zaspávajú, po čase sa presťahujú k sestre, máme spoločnú izbu). Mama si veľmi rozumela s Miňou, ona bola veľmi inteligentná a dá sa povedať, že s každou z nás troch mala svojsky vzťah a neexistovalo, aby ked si mama davala poobednajší šlofík cez víkendy, aby si nevzala Miňu. To bol taký ich spoločný zvyk. Mama vravela, že jej toto chýba... teraz mi "kradne" kocúra.
No ale k veci. Miňu priniesla sestra. Bola u nás týždeň, dala som ju zaočkovať, ale mama sa zaťala, a musela som ju vrátiť. Celý týždeň som chodila ako kôpka nešťastia, sľubovala hory-doly, plakala, prosila, až som obmekčila mamino srdce a so slzami v očiach som si ju bola vziať späť od mamičky a jej veľkého bračeka. Keď som ju zase videla, plakala som ako malá od radosti. Musel to byť osud, ktorý vo mne rozhorel takú silnú lásku za tých pár dní, čo u nás bola. Potom sme boli spolu takmer 13 rokov, kým 15. februára tochto roku nezomrela. S jej smrťou odišlo aj kus zo mňa... :(
Félixa som priniesla pred 3 rokmi. S tým, že som si ho odchytila vonku medzi dalšími 3 bratmi u nás na sídlisku, z vrhu mačky, ktorú poznal snáď každý v okolí (takej Xeny - bojovnice, večne naháňala túlavé psy a bránila teritórium a všetky sa jej báli, obrovská nádherná trikolóra s črtami britskej mačky, myslím, že ju niekto vyhodil z bytu). Vo chvíli ako som ho zbadala hrať sa s jeho bratmi, bola som rozhodnutá, že si ho vezmem. Keď sa mi ho konečne podarilo chytit, dala som ho do čiapky (bol február a zima) a s hlbokým presvedčením, že si ho doma obhájim, som si ho odniesla domov. Naši neboli nadšení, ale ani veľmi nebojovali. Hoci mama sa pekne naštvala a nebavila sa so mnou. Ale ja som prisahala, že 2 a dosť. A tak u nás zostal. A kedže sa o mačky starám sama, z môjho príjmu, nikoho to nejak nezasiahlo. A malý doterný uzlíček, ktorý sa dožadoval hry od 10-ročnej mačky, ktorá bola dosiaľ jedináčik a nechápala, čo si ten trpazlík dovoľuje, si za pár hodín získal mamine srdce. Len sa bála ako ho Miňa príjme. V tej sa po pár dňoch urážania prebudili materské city a hoci sama mačiatka nikdy nemala, jeho si odchovala. :)
Pri Miňi aj pri Felixovi som mala ten vnutorný pocit, že si ich obhajim. Teraz nie som si istá... :(
